Autorka pôsobí na Ústave štátu a práva SAV a na Právnickej fakulte Trnavskej univerzite v Trnave. Je členkou Súdnej rady.
Za priestory ľudskoprávnych zápasov sa často považujú súdne siene, rokovacie sály parlamentov, prípadne kancelárie občianskych združení venujúcich sa ochrane základných práv.
V skutočnosti však uchádzanie sa o ľudské práva nemá len podobu súdnych sporov, vyjednávaní s orgánmi verejnej moci či poradenstva. Nie je len vecou aktivizmu.
Mikrozápasy
Ľudskoprávne zápasy v mikropodobách zvádzame vlastne všetci a všetky, každodenne.
Uvediem príklady tých, ktoré sa týkajú LGBTI+ ľudí, ale vždy ide o kohokoľvek, komu sa deje skrivodlivosť a kto trpí. Prstom sa dá napríklad ukázať aj do priestorov vojen a myslieť môžeme na obyvateľky a obyvateľov Ukrajiny, Izraela či Palestíny. Ostaneme však pri queer ľuďoch.
Do ľudskoprávneho snaženia sa zapájame aj tým, že v kostole vedľa sediacemu bratrancovi, gejovi, stisneme na podporu rameno, keď na bohoslužbách farár rozpráva o kultúre smrti.
Tým, že po útokoch na ľudí z LGBTI+ komunity poprosíme kamaráta po večernom stretnutí, aby nám poslal správu, keď s frajerom prídu bezpečne domov. Alebo tým, že nevyoutovanej transrodovej kamarátke kúpime šaty a urobíme si s ňou tajný babský večer. Všetko sú to veľmi dôležité drobné akty ľudskosti a starostlivosti. A veľa v nich vlastne neriskujeme.
Náročnejšie sú takpovediac politickejšie, verejnejšie mikrozápasy, v ktorých už môžeme okrem potlesku zožať aj kritiku.
Upozornenie kolegu, že by bolo vhodné, aby prestal rozprávať vtipy o „buzerantoch“. Požiadanie príbuzného, aby dcére s partnerkou objednal na svadbu svojho syna jednu spoločnú hotelovú izbu, rovnako ako ostatným párom medzi svadobčanmi. Prepustenie lepšieho miesta v rade na toaletách rodovo nekonformnej osobe, na ktorej adresu padajú nepríjemné poznámky.
Tieto akty podpory, alebo ich absencia, mlčanie, budujú predpolie pre najnáročnejšie formy zápasov, v ktorých sa už treba postaviť mocným – nadriadenému, predsedovi politickej strany, ministrovi, svojmu strachu, egu.
Šťastie ako ľudskoprávna kategória
Najprv spomienka. V roku 2019 som po ombudsmanskom ďakujem odvážala domov kamarátku a veľmi dobre sme sa v aute porozprávali. Keď som ju neskôr stretla, povedala, že práve v ten deň sa rozhodla, že chce byť šťastná.
Šťastie niekedy pokladáme za márnivú kategóriu, niečo ako šminky, a nahrádzame ho triezvejšou spokojnosťou. Pojem šťastia však nájdeme aj v niektorých ľudskoprávnych dokumentoch, napríklad aj v Deklarácii nezávislosti Spojených štátov.
Píše sa v nej: „Pokladáme tieto pravdy za samopresvedčivé, že všetci ľudia sú stvorení slobodní a rovní, že od Stvoriteľa boli nadaní istými neodňateľnými právami, medzi inými právom na život, právom na slobodu a právom na hľadanie vlastného šťastia.“ Hľadanie vlastného šťastia ako „základné právo“.
Základné práva ako dôležité práva
Pascal Richard, francúzsky akademik, sa cez wittgensteinovskú jazykovú analýzu zaoberá tým, čo pojem základných práv znamená. Hovorí, a tu sa budeme musieť sústrediť, že „základné práva existujú iba v rámci takého stavu vecí, ktorý ich privádza do existencie“ – mobilizuje ich ako koncept a prezentuje ich ako objekt.
Význam slov „základné práva“ sa odvodzuje od toho, ako tieto slová zvyčajne používame v právnej praxi, čo s nimi robíme. Pojem „základné“ nás zároveň podľa Richarda privádza k pojmu dôležitosti. Základné práva sú vlastne dôležité práva. A čo je dôležité pre nás tu a teraz, nespoznáme cez ústavnoprávnu teóriu, ale cez našu skúsenosť.
Naša skúsenosť ukotvená v našich životoch ako jednotlivcov aj ako spoločnosti nám umožňuje rozpoznať obsah základných práv. A k tejto skúsenosti dôležitého sa dostávame celkom priamo v litigáciách o základných právach. Preto sú súdne spory, v ktorých ide o základné práva, podľa Richarda šancou zažiť to, čo je dôležité.
Hoci v oblasti práv LGBTI+ ľudí nevidíme právny pokrok, tento rok sa podarilo skupine poslancov s expertnou podporou občianskej spoločnosti na ústavnom súde takpovediac napadnúť absenciu právnej úpravy pre páry rovnakého pohlavia.
Máme tu teda aspoň mikropokrok – súdny spor o základných právach, na ktorom máme šancu zažiť to, čo je dôležité. Pýtať sa a cítiť, čo nám chýba, po čom túžime, po kom túžime a čo nás robí šťastnými.
(Text vychádza z príhovoru pri príležitosti prevzatia ocenenia za prínos k právam LGBTI+ ľudí od verejného ochrancu práv)
